|
||||
|
|
|
|
|
|
UNCANNY
Hubert Czerepok, Anna Orlikowska, Laura Pawela, Daniel Rumiancew, Katarzyna Skupny, Zorka Wollny, Julia Zborowska curator: Piotr Stasiowski 1.6.2010-18.6.2010 |
|
2010-06-01 |
|
„Film je konečná skaza umenia.
Neponúka žiadne naplnenie túžby, iba navádza k tomu, ako túžiť.“ Slavoj Žižek, Perverzný príbeh kinematografie Scény z filmov nás vábia rôznymi neskutočnými situáciami. Ľahkosť, akou herci prežívajú niektoré príbehy, neprirodzené správanie (v porovnaní so skutočným životom), umelé zdesenie alebo radosť, to všetko je súčasťou filmu, na aký sme zvyknutí. Diváci často zabúdajú na svoje osobné skúsenosti a prijímajú filmovú realitu ako pravú. Je veľa možných prístupov ako vysvetliť tento jav. Slavoj Žižek, filmový komentátor, odkazuje k našej skrytej senzibilite. Tá sa nachádza niekde na hranici bdenia a snenia, vďaka čomu sme schopní prijať rôzne filmové paradoxy. Film je miesto, kde sa naše fascinácie, posadnutosti a obavy stávajú reálnymi. Sigmund Freud zas hovorí o slastnej povahe našej skúsenosti s niečím záhadným alebo desivým, pri poznávaní niečoho zdanlivo nepoznaného, ako pri gréckej dráme, keď sa divák stotožňuje s hercom, a prežíva katarziu cez bolesť, radosť či strach niekoho iného. Diváci podobne prijímajú horory, thrillery alebo sci-fi . Neracionálne zlo alebo strach, neuchopiteľné našou skúsenosťou, sa stávajú atraktívnymi iba ak ich prítomnosť môžeme vylúčiť z nášho života. Tieto obrazy však predsa len existujú niekde v hĺbke nášho vedomia; ako zapreté obrazy našej minulosti. Výstavu „Uncanny“ je možné vnímať v dvoch rovinách: v rovine našej posadnutosti a obáv, ktoré sa nachádzajú v prezentovaných dielach a tiež v rovine pokusu o analýzu prostriedkov, akými je toto umelé napätie vyvolávané. Inšpirácie vystavujúcich umelcov vychádzajú väčšinou z hororových filmov. Použitím filmového jazyka sa snažia vzbudiť pocit zvláštnej „úzkosti“. Vytvárajú priestor, ktorý je plný perverznosti, násilnosti, a fantázie skrytých v zdanlivo banálnych gestách. Keď na tieto gestá nazeráme z istého špecifického uhlu tak nám odkryjú, prípadne potvrdia našu zvrátenosť, prítomnú v našich navonok vyrovnaných životoch. Výstava „Uncanny“ nemá byť jazdou „zámkom hrôzy“ v zábavnom parku, i keď je nám známe, že groteskné a tragikomické je súčasťou možných mechanizmov konštruovania napätia. Nebezpečný kontakt so skutočnosťou a psychadelickými skúsenosťami, slasť pociťovania odporu či náhleho strachu má spôsobiť, že táto zvláštna „úzkosť“ bude súčasťou nášho zážitku. |
|
“Cinema is the ultimate pervert art.
It doesn’t give you what you desire, it tells you how to desire.” Slavoj Žižek, The pervert story of cinema Films’ scenes tempt us with a variety of impossible situations. Easiness with which the actors treat the incidents they play, unreasonable behaviors not justified by real experience, artifi cial horror or happiness, all of those belong to film-like reality. Viewers forget about their personal experience and treat everything the fi lms show as if it was truly reality. There are many diff erent ways to explain such a phenomenon. Slavoj Žižek, cinema’s commentator, refers to our hidden sensibility. It is located somewhere on the border of reality and dream, which makes us accept obvious paradoxes in fi lms. The film is a place where our fascinations, obsessions or fears come true. Sigmund Freud finds our pleasure in experiencing something which is “eery”, in recognizing something which is seemingly unknown. As if in Greek drama, the viewer identifi es with the actor, experiences catharsis caused by someone else’s pain, happiness or fear. The fi lms which are based on horror, thriller or science fi ction are accepted by the public. Irrational evil or fear, which we cannot explain with our own experience, becomes more attractive, if we can deny their presence in our own lives. However, they exist somewhere deep inside; like denied pictures from the past. There are two levels of the “Uncanny” exhibition. Our obsessions and fears, which can be found in the fi lms’ scenes and art and the attempt to analyze the means, which are used to create artificial tension. The artists, who present their works during the exhibition, derive inspiration from the horror movies. Using the language of cinema they try to fi nd such scenes which awake the feelings of “eeriness.” This way they create space which is filled with perversion, violence and fantasy hidden in seemingly banal gestures. Those gestures, seen from a specifi c side, can bring us, or at least certify, to madness which can be found in our seemingly balanced lives. Presented stories are not designed to be perceived as if they came from tunnels of fear, like in amusement parks. However, we know quite well that grotesque or tragicomedy are ones of many formal means used to built tension. Due to dangerous contact of reality and psychedelic experience, due to tempting feelings of disgust or sudden fear, “eeriness” is going to become a part of our experience. |
     |