Umelci / Artists:
Amande IN (FR), Jan Brož (CZ), András Cséfalvay (SK), Cristina David (RO), Marcell Esterházy (FR, HU), Petra Feriancová (SK), Matej Gavula & Milan Tittel (SK), Michael Höpfner (AT, DE), Katarína Hrušková (SK), Dorota Kenderová (SK), Lucie Mičíková (SK), Katarína Morháčová (SK), Arianne Olthaar (NL), Dominique Rey (CA), Boris Sirka (SK), Colin Snapp (USA), Jaro Varga (SK), Martin Vongrej (SK), Zuzana Žabková (SK), Bios (SK)
Pomalosť je ťažko uchopiteľná a ťažko opísateľná forma plynutia času, minimálne z hľadiska významov, ktoré ako signály zachytáva a ďalej vysiela výstava Objavenie pomalosti. Jednoduchšie, ako vyjadrovať sa o nej v rámcoch explicitných definícií bude pokúsiť sa ju interpretovať cez prizmu asociácií – združovania predstáv. Slovo pomalosť a predstavu jej skúsenosti mi napríklad bezprostredne asociuje performatívny prednes Karla Holmquista (jeho meditatívny charakter, senzualita, perfekcionizmus, organickosť hovoreného slova, opakovanie, fragmentácia viet, práca s dychom, spomaľovanie), romány Jean-Philippe Toussainta, poznačené melancholickými pokusmi o spomalenie času (hlavného protagonistu Televize najviac trápi, ako človeku čas „preteká“ pomedzi prsty, ako voda; metaforu tohto pozorovania predstavuje jeho pravidelné plávanie a rozhŕňanie vody v bazéne, ako pomyselné predieranie sa časom: „Pomalu jsem rozpřahoval uvolněné paže ve studené, trochu olejovité vodě a plaval jsem ke břehu. Občas jsem urazil pár metrů na zádech, mírně jsem kopal nohama a příležitostně otáčel hlavou, abych se vyhnul případné nešťastné srážce s pneumatikou nebo s labutí“.; ...hlavný protagonista Koupelny sa zas zatvára do kúpeľne, dlhé minúty hľadí do zrkadla, pričom zažíva pocit utrpenia z nezadržateľnosti unikania života, starnutia). Ďalej sneženie (sneh padá zväčša pomaly, asociuje pokoj; hmla navodzuje podobný pocit, len je prevedením pomalosti do atmosférickej podoby v inom skupenstve), a napokon bonvivánstvo, hedonizmus, dandyzmus, premýšľavosť, intelektualizmus, neukotvenosť v konkrétnom čase, rozprestieranie sa, ďalekosiahlosť, časová náročnosť, vyžarovanie času, presah, nedozernosť, neobsiahnuteľnosť, nekonečno...
Výstava prezentuje diela, ktoré k pomalosti rôznymi spôsobmi referujú, evokujú jej predstavu. Pomalosť je v súčasnosti atraktívna téma najmä vo vzťahu k stále sa stupňujúcej rýchlosti života spoločnosti. V nadväznosti na to býva v rôznych súvislostiach a na rôznych platformách pomalosť tematizovaná ako kritika takého života a jej vyzdvihovaním sa akcentuje potreba spomalenia a znovu nájdenia životnej rovnováhy. Rýchlosť sa pomyselne vzťahuje k výkonu a výkonnosti. Pomalosť nemusí apriori znamenať nevýkonnosť – ide skôr o prežívanie času ako takého, jeho individuálne vnímanie a posudzovanie. Divák pri prehliadke vystavených diel pochopí, že kurátorom nejde o kritiku v zmysle zamerania selekcie diel na pomalosť ako opak rýchlosti = výkonnosti, ani o „heroizáciu“ pomalosti v duchu jej hedonistického ponímania v 18. storočí (ktorého reflexia napríklad v diele Milana Kunderu Pomalost viedla taktiež ku kritike straty potešenia z pomalosti v chaotickej modernej spoločnosti), kedy s pomalosťou bola spojená predstava zmyselnosti, a čím pomalšie sa jednalo, tým väčšia bola intenzita spomienok, pamäti. Vybrané diela a celkové koncipovanie výstavy sa týmto smerom neuberajú. Viac než o kritiku, či vôľu vedome poukazovať na problémy dnešnej extrémne zrýchlenej spoločnosti, sa jedná o kurátorský výber diel, ktoré nestavajú pomalosť apriori do protikladu k rýchlosti (= k výkonu), ale predstavujú skôr nezaujaté, pocitové a intuitívne preferencie autorov konceptu. Výstava teda nie je ´výskumom´ pomalosti, ale skôr uchopovaním – vymedzovaním – naznačovaním – zvizuálnením pocitu, ktorý v kurátoroch fenomén pomalosti evokuje, ktorý z vybratých diel cítia, v ktorých je prítomný – či už priamo výpovedným (a teda naratívnym), alebo asociatívnym spôsobom. V žiadnom z vystavených diel však reflexia pomalosti ako takej nie je primárnym zámerom, resp. primárne sledovaným cieľom. Pomalosť sa v nich ocitá ako vedľajší produkt, následok alebo dôsledok činností, v dielach zachytených, alebo k pomalosti v nejakom momente a nejakým spôsobom smerujúcich, vynára sa kdesi v druhom až treťom pláne situácií a dojmov, ktoré rozohrávajú. Je v nich skôr ´tichým svedkom´, než ´hlučným spoločníkom´, nenápadným dôsledkom, či nutnosťou, faktom, prirovnaním, pohybom, evidentnosťou. Výber umelcov, prezentovaných na výstave, teda nebol predurčený autormi, ktorí s momentom pomalosti programovo pracujú; bol podmienený cítením pomalosti, jej prežívaním / zažívaním cez jednotlivé diela.
Pomalosť je najvýraznejšie vnímateľná v rámci pohybu. Neoddeliteľne je spätá s pocitom plynutia času (a s ním súvisiacimi problematikami veku / starnutia, presúvania sa, cestovania, čakania, zmien časových pásiem, procesuálnosti, zmeny formy). Práca s pomalosťou v týchto načrtnutých intenciách je na výstave prítomná v dielach Cristiny David, Marcella Esterházyho, Michaela Höpfnera, Amande In, Doroty Kenderovej, Lucie Mičíkovej, Dominique Rey, Jaroslava Vargu. Na druhej strane je pomalosť pocit, ktorý môže byť z umeleckej reflexie vysielaný prostredníctvom atmosféry, navodenej situácie, ktorá pomalosť evokuje, alebo je pomalosť vo svojej prirodzenosti a bytnosti jej súčasťou. Dalo by sa hovoriť o atmosfére pomalosti alebo zastavenia – „zamrznutia času“, súvisiacej so situáciami, ktoré si niekedy môžeme len predstavovať, lebo ich reálne nemáme „odžité“ (stav beztiaže, zánik / smrť), alebo s rôznymi zvláštnosťami, ktoré vyvstávajú na základe pozorovania / skúmania reality autormi a zamerania sa na jej viac či menej štandardné, s časom súvisiace odtiene. Takto sprítomnená pomalosť charakterizuje diela Andrása Cséfalvaya, Jana Broža, Petry Feriancovej, Mateja Gavulu a Milana Tittela (xyz), Kataríny Hruškovej, Arianne Olthaer, Borisa Sirku, Colina Snappa a Zuzany Žabkovej. V prípade diela Kataríny Morháčovej vystupuje pomalosť do popredia audio-vizuálne, Martin Vongrej, naopak, skúma a spracúva pomalosť priestoru. Na základe zmienenej základnej a zbežnej sumarizácie je zrejmé, že výstava nechce byť kritikou problémov súčasnej nezdravo zrýchlenej civilizácie globalizovaného sveta – a teda rýchlosti – ale ilustráciou rôznorodosti aspektov pomalosti, ako sa objavujú v najnovších prejavoch súčasného umenia.
Výstava má miestami zmysel pre humor, dokonca iróniu, do určitej miery je hravá. Nakoniec však divák rozpoznáva, že hravosť je tu vo väčšine prípadov zásterkou pre hĺbavosť, možno i niekde hlboko v podvedomí živenú úzkosť z neznámych vecí, či bizarných situácií dnešného sveta. Obsesiou (v dobrom zmysle slova) tejto výstavy je jedna z foriem prežívania času, ktorý však za každých okolností fatálne plynie. Je to posadnutosť pomalosťou, ktorej vedľajšími efektmi sú pozastavenie, vnímanie, premýšľanie... spomalenie.
(1) Czech translation by Jovanka Štolová, Dauphin, Praha, 2000
(2) French original La Lenteur, Gallimard, Paris, 1995
Lucia Gavulová
