Der Drang nach Osten

Remapping Mozart, Check Instead, Lina Dokuzović, Marina Gržinić/Aina Šmid, Muzaffer Hasaltay, IRWIN, Ivan Jurica, Marcel Mališ, Michal Moravčík, Joanne Richardson/David Rych, Jaro Varga, Hannes Hofbauer, Anetta Mona Chisa, S. Milevska, S. Ruppeldtová

Curators:
Ivan jurica

Date/Place:
okt 28, 2010 - dec 20, 2010
Galéria HIT, Bratislava

Opening:
okt 28, 2010 7popoludní

„Der Drang nach Osten – Paralely k post-kolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore“ je výskumný a výstavný projekt, ktorý sa koná v novembri/ decembri 2010 v Galérii HIT v Bratislave. Projekt pozostáva z výstavy v Galérii HIT, publikácie s teoretickými textami na danú tému a opismi diel, menšieho sympózia s teoretikmi/teoretičkami umenia a ekonómie a z workshopu študentov Ateliéru docentky Ilony Németh VŠVU v Bratislave a inštitútu PCAP (Post-Conceptual Art Practices; Profesorka Marina Gržinić) Akadémie výtvarných umení vo Viedni. Všetky uvedené podujatia sa budú konať v Bratislave. V rámci rôznych kontextov, projekty na tému koloniality a post-kolonializmu už nie sú také zriedkavé ako v minulosti, no napriek tomu takmer vzácne. Sú limitované na oblasti/národy s históriou odľahlých kolónií, čo priamo evokuje predstavu spojenú s otrokárstvom a rasizmom, a z toho dôvodu koncentráciu v západnej Európe, USA a do určitého stupňa v priestoroch samotných bývalých kolónií. Post-koloniálne štúdiá sú súčasťou západného kolektívneho eurocentrického poznania (vedomostí) a histórie, kontrolovaných a regulovaných štátnymi inštitúciami, čo môže byť dôvod, prečo poňatie lokálnej histórie ako koloniálnej v kontexte stredoeurópskeho priestoru takmer neexistuje. Post-koloniálne štúdiá sa napríklad vyučujú na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, ale existuje viacero dôvodov vyhýbania sa širšiemu kontextu, ako napr. ich konfrontácia v kontexte koloniality. V prípade Slovenska bolo možné predstavu/fantáziu nezávisle riadenej štátnej formácie uskutočniť historicky dvakrát: medzi rokmi 1939 – 1945 vo forme fašistického Slovenského štátu, a od 1993 až po súčasnosť, cez nacionalizmus a globalizovaný neoliberálny kapitalizmus. Toto územie bolo deklarované národo-štátom s vlastnou politickou kontrolou, čo bolo umožnené geopolitickými intervenciami a dohodami vládnucich mocností. Z tohto dôvodu je fakt, že sa tento projekt uskutočňuje v Bratislave/na Slovensku dvojakej dôležitosti: po prvé, Slovensko je geopolitickým regiónom s koloniálnou skúsenosťou z perspektívy kolonizovaného, avšak, s históriou prepracovanou v populisticko- nacionalistickom zmysle; a po druhé, v kontexte neokolonializmu, cez globalizovanú neoliberálnu kapitalistickú transformáciu smerom k členstvu v EÚ. Slovensko a Bratislava sú uznané ako periféria (k) Západu, a k Viedni v stredoeurópskom kontexte, keďže sa toto mesto samodeklaruje ako staronové centrum stredoeurópskeho priestoru. Cieľom tohto projektu teda nie je oslavovať nezávislosť štátu alebo národa, ale presný opak – spochybniť poňatie nezávislosti a demokracie, artikulovať tieto v kontexte koloniality1 a teda, myslieť súčasnosť a minulosť tohto regiónu ako históriu kontroly a útlaku spojenú s kapitálom, ideológiou, hranicami a pojmom/poňatím pokroku, a navyše, premyslieť fungovanie koloniálnych procesov a zvážiť ich sociálne dôsledky. To znamená, že ich nielen skúmať iba ako procesy vo forme zahraničného kapitálu vstupujúceho do oblasti ekonomického záujmu, ale aj analyzovať reprodukciu kapitálu v kolonizovaných krajinách ako ideológiu, ktorá legitimizuje zneužívanie, sociálnu nerovnosť, (sociálny) rasizmus a ich naturalizáciu (zabezpečiť ich prijatie ako prirodzenosť). To znamená, „umiestniť“ sociálnu a politickú „realitu“ v obsiahlom historickom kontexte, diktovanom ekonomickými a politickými záujmami. Ale história kolonizácie v stredoeurópskom priestore tak či tak nie je taká čierno-biela, ako bola v tomto texte opísaná. Z historického pohľadu je to priestor ideologických vojen a diskontinuít, alebo, lepšie povedané, prudkých ideologických zmien cez politické a sociálne experimenty počas Rakúsko-uhorskej monarchie, prvých nezávislých národo-štátov, národného socializmu, komunizmu, kapitalizmu atď. Kľúčovým je tiež, v kontexte kolonializmu, nezabudnúť na históriu sovietskeho bloku 1948 – 1989, a diferencovať tieto ekonomické procesy od procesov podrobovania si západnými koloniálnymi mocnosťami. Okupácia/kolonizácia východoeurópskych krajín ZSSR bola viac kolonizáciou ideologickou, keďže v sebe neniesla známky bezodného ekonomického vykorisťovania praktizovaného západnými krajinami v tzv. Treťom svete. Vnútorná kolonizácia, ako napr. v prípade ZSSR, Juhoslávie alebo Československa, bola potom zase viac o kontrole novonadobudnutých teritórií a nových národných identít. Tento projekt sa, predsa len, nebude až tak sústreďovať na toto historické obdobie, keďže sa toto, v rámci súčasnej ideológie podriadenej trhu a jeho ašpiráciám konzumu, stalo objektom neustálej re-historizácie. Aj tak treba uviesť, že všetky koloniálne praktiky boli a stále sú rovnako ovplyvnené logikou eurocentrizmu, ideológiou hlásajúcou vlastnú superioritu v rámci technologického pokroku a evolúcie, ktoré prezentujú podrobenie si a uzurpáciu ako pomocnú ruku v zmysle civilizovania „zaostalých“ oblastí, ako procesy spojené s mnohými výhodami (a vlastne len s proklamovanými výhodami) pre miestne obyvateľstvo, ktoré budú uskutočnené v blízkej budúcnosti. A teda, s produkciou a praktizovaním rasizmu alebo sociálneho rasizmu, nech je to západoeurópska koloniálna história, nemecký „Drang nach Osten“ ako kompenzácia za malé odľahlé územia (v porovnaní napr. s Britániou alebo Francúzskom), ZSSR so svojou myšlienkou svetovej komunistickej revolúcie, ktorá spojí celý svet pod vedením sovietskych komunistov, alebo súčasne podmienky neoliberálnych kapitalistických režimov technologickej inovácie a individualizmu. Prečo teda „Der Drang nach Osten“? „Der Drang nach Osten“, preložený do slovenčiny ako „Ťah na Východ“, je pomenovanie z 19. storočia a označuje nemeckú expanziu do slovanských krajín. Stalo sa mottom nemeckého nacionalistického hnutia na konci 19. storočia. V niektorých historických diskurzoch je „Drang nach Osten“ predstavený ako kombinácia nemeckého osídľovania východnej Európy, stredovekých vojenských výprav napr. nemeckých rytierov a germanizačných politík a vojen moderného nemeckého štátu, ako napr. nacistický koncept Lebensraum-u (životného priestoru). Rozhodnutie použiť túto terminológiu v umeleckom projekte o (post-) kolonializme a kolonialite v stredoeurópskom priestore bolo zámerné. Dôvodov je viacero: refl ektovať nesmierny vplyv nemeckej kultúry a ideológie v strednej Európe, upozorniť na reč/jazyk ako najmocnejší prostriedok v zmysle ideológie a jeho/jej úlohu v (neo-) koloniálnych praktikách v stredoeurópskom priestore, ako aj na dlhý tieň národno-socialistickej minulosti v tejto oblasti, ktorý je priamo spojený s procesmi transformácie a nacionalizmu v danom kontexte – Nemecko a Rakúsko sú súčasnými najsilnejšími investormi regiónu. Keďže sa projekt koná v kontexte umenia, hlavným problémom bude, ako sféra umenia a (ofi ciálnej) kultúry zaobchádza so zmienenými témami. Na jednej strane by mali byť odkryté procesy tváriace sa ako emancipačné stratégie, ale v podstate reprodukujúce eurocentristické ideológie a tým pritvrdzujúce súčasné neokoloniálne procesy. Na strane druhej by tieto mali byť demontované cez refl ektívne stratégie vzdoru voči nim, čiže aj možného vzdoru voči trhu a kapitálu. Toto boli hlavné kritériá pri výbere umeleckých diel a teoretických príspevkov. Každé z nich sa zaoberá témami, ktoré sú kľúčové pre analyzovanie logiky kapitalizmu, kolonializmu a ich fungovania: kapitál/moc, technológie/ pokrok, perspektíva pohľadu/kontrola reprezentovania, písanie histórie/ideológia, a už spomenuté nasadenie jazyka/reči (a teda produkovania významu). Kým tu sú tieto pojmy vymenované oddelene, v rámci funkčnosti kapitalistického systému fungujú len poprepletané navzájom. Preto je prepojenie s kritickou teóriou jediným spôsobom začatia vzdoru voči tomuto systému, a v zmysle prehodnotenia a spochybnenia dominantnej západnej histórie umenia ju „odpojiť/odrezať“ (to de-link)2 od ofi ciálnych eurocentristických stratégií. Tento projekt preto cieli na otvorenie diskusie o kapitalizme a kolonializme v stredoeurópskom priestore ako dvoch historických procesoch nevyhnutne navzájom prepojených. Toto je rozhodujúce aj z dôvodu nedávneho kolektívneho posunu smerom k pravicovým politikám viditeľnom v takmer každej krajine regiónu, pretože tieto posuny zase vedú k nárastu kolektívneho akceptovania proto-fašistických tendencií.3
Ivan Jurica

(1) Walter Mignolo a Mladina Tlostanova rozšírirli pojem „koloniality“ – pôvodne zavedený Anibalom Quijanom ako fundamentálna logika modernizmu, ktorá nevyhnutne vedie k logike koloniality – založenej na „koloniálnom matrixe moci“ („colonial matrix of power“), ktorý zahrnuje štyri súvisiace domény: kontrolu ekonomiky (privlastnenie si zeme/územia, vykorisťovanie prácou, kontrolu prírodných zdrojov); kontrolu autorít (inštitúcie, armáda); rodovú kontrolu a kontrolu sexuality (rodina, vzdelávanie) a kontrolu subjektivity a poznania (epistemológia, vzdelanie a formovanie subjektivity). Pozri napr. Walter Mignolo, Cultural Studies, Vol. 21, Nos. 2 – 3 March/ May 2007, pp. 449 – 514. (2) Mignolo defi nuje „de-linking“ ako zmenu podmienok a nielen obsahu konverzácie, etablovaných moderným/koloniálnym svetom. Kým de-kolonizácia neoslobodila svet od koloniality, „delinking“ kritizuje poňatie post-koloniálneho, keďže toto používa slovník dekoloniality v projektoch „de-linking“ – „odtrhnutia, odpojenia (sa)“ od koloniálneho matrixu moci; Pozri: Ibid. (3) „Proto-fašistické“ (Proto-fascist) používam ako referenciu na Šefi ka Šeki Tatlića, ktorý tvrdí, že: „Výsledkom týchto uvedených príkladov je, že správny demokrat (-ický muž) sa učí, ako byť naraz proto-fašista na jednej strane a slušný/poslúchajúci, slobodu vyznávajúci občan na strane druhej.“ Pozri: „Diabolical Frivolity of Neo-liberal Fundamentalism,“ Reartikulacija, no. 9, Ljubljana, 2009; http://www.reartikulacija. org/?p=679