Už od čias svojich štúdií, ktoré Anabela Žigová (1974) absolvovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (odbor scénografia) a neskôr na Ecole Nationale Superieure des Beaux-Arts v Paríži, autorsky pracovala s médiom objektu, ktorý transformovala do podôb performance a práce s telom. V týchto intenciách sa Žigovej tvorba vyvinula do konfrontácie s videom a kulminovala v tvorbe filmových štruktúr, založených na socio-politickom kontexte.
Ťažisko Žigovej filmov spočíva v samotnom procese ich tvorby. V rámci neho posúva možnosti príbehu (vytvára nové – iné naratívum) tým, že sa snaží presahovať hranice a limity psychológie, diskurzu o vizuálnych stereotypoch, analytického spôsobu vnímania a koncepčného myslenia. „Predvojom“ k jednotlivým filmom sú nezriedka kresby a denníkové záznamy, často so silným autobiografickým podtextom a bez jasného „umeleckého zámeru“. Žigová poníma film ako samostatný prostriedok vyjadrovania, separovaný jazyk s vlastnou syntaxou. Jej vzťah k tomuto médiu je vskutku špecifický: podporuje experimentálny rozmer jej tvorby, no ako autorka nepredstavuje „typickú“ filmárku. Film používa ako plastickú konštrukciu na odlíšenie toho, čo je skutočná a čo manipulovaná realita. V tomto procese sa jej filmy snažia autenticky exponovať zvnútornené emočné obsahy, možno povedať, že odkrývajú „nervový systém reality“.
Film Vzdor vznikal na báze série intímnych kresieb počas autorkinej rezidencie v Miláne, ako súčasť projektu s názvom Analýza domova. Dejisko snímky je umiestnené do kontextu sadomasochistického klubu neďaleko galerijnej štvrti Chelsea v New Yorku, v ktorom dve hlavné postavy performujú nekontrolované myšlienkové a citové pochody, vzťahujúce sa k pocitom represie a dominancie. Žigovej ambíciou v rámci tohto filmu je nachádzať také výrazové prostriedky, ktoré by agresiu v ženskom rode a zraniteľnosť v mužskom vyjadrovali bez kopírovania pôvodného násilia alebo zažitej represie, ale skôr formou vlastného autonómneho jazyka, ťažiaceho z tohto procesu. Pôvodná prezentácia filmu v New Yorku (2009) bola moderovaná psychológom Michaelom Flynnom, PhD. a praktikantmi S&M, ktorí spolu diskutovali o konsenzuálnom násilí v súkromí (S&M), ako aj o jeho vzťahu k inštitucionálnemu násiliu (streľba v Colombine High School) a formám vojenského mučenia (Guantanamo, Bagram, či tzv. CIA Black Sites, prevádzkované v Európe).
Žigovej pôsobenie v oblasti umenia možno vnímať ako vášnivé oddanie sa výskumu jeho foriem, spôsobov vyjadrenia a dosahov a zároveň jeho privlastnenie si čo by platformy pre konfrontáciu kontroverzných spoločenských momentov, ktoré vďaka svojmu pôvodu a miestu pôsobenia vníma z odstupu a dvojakej perspektívy. Tie jej prepožičiavajú nové možnosti nahliadania na volenú problematiku ako aj jej následných jedinečných interpretácií.
Anabela Žigová sa narodila v roku 1974 v Bratislave, už dlhšiu dobu však žije a tvorí prevažne v New Yorku. V 90. rokoch aktívne participovala na slovenskej výtvarnej scéne a bola súčasťou zásadných výstavných prehliadok tohto obdobia, ako Marginália (PGU, 1994), Pars pro toto (SNG, 1995), Späť do múzea, späť ku hviezdam (SNG, 1998). V medzinárodnom kontexte prezentovala svoju tvorbu napríklad v Exit Art Gallery (NYC), na filmovom festivale Tribeca (Lower Manhattan), v Columbia University a v CUNY. Jej celovečerný filmový projekt Today Inside Out bol podporený výkonným producentom dokumentárneho filmu, oceneného v roku 2008 Academy Awards a inými cenami.
Lucia Gavulová